Promising Writer

Ak mám byť úprimná,
tým myslím sama k sebe,
to ty si mojou záhubou,
no patríme k sebe.

Si ako to, čo najviac chcem
čo potrebujem k životu,
no keď chce len jeden,
je to len na škodu.

A sem tam mám pocit, že vieš kto som,
že vnímaš, to, čo vnímam ja.
Mám potom pocit, že to, čo nás delilo,
nás možno spája.

Že už nie som sama,
kto myslí na nás dvoch
Že aj ty sem tam mysľou zablúdiš,
že ocitám sa v tvojich snoch.

No ako môžem veriť,
keď ty zatiaľ len hľadáš,
keď vidím, že všetko je to asi len v mojich očiach
a ty sa mi každý deň vytrácaš.

A predsa keď som na dne,
ty spravíš dačo, čo dá mi silu,
čo dá mi nádej
a potom sa dopúšťam toho istého omylu.

Že verím, že snívam, že dúfam v zázraky,
že vieš aké to je žiť pre moje pohľady.
Že tušíš a dúfaš a chceš,
že v duchu sa pri mojom úsmeve raduješ.
Že nie je to len pretvárka, či môj blud,
že je v tom pravda, čo dá mi nakoniec kľud.
Že začínam prebúdzať v tebe, to, čo ty vo mne,
že to vydrží dlho a len tak to neprejde.
Že dostanem šancu, ty mi ju dáš,
no ak sa mýlim vo všetkom tak prepáč...

Možno snívaš o inej,
lebo ja nie som tá pravá,
ak je to takto,
moje srdce sa môže obávať.
Lebo potom prídu rany,
následne nemiznúce jazvy,
a teda ostane v mojom srdci stopa,
pozostatok teba navždy....