Ak by vás zaujímalo niečo z môjho života, nech sa páči.
Pred mesiacom sa mi narodil úplne rozkošný synovec Matejko. Vážil 3,70 kg, čo je teda dosť. Jeho malý braček je nadšený a rovnako aj malé sesterničky, m oje neterky. Sme dosť veľká rodina a moji rodičia ma mali neskôr, takže bratia sú už ženatý a majú vlastné rodiny. Novému prírastku sa nadovšetko tešíme a už teraz ho zbožňujeme. Dnes mi prvý raz chytil palec do jeho drobnej rúčky. To je ten najkrajší pocit, cítila som ho už neraz, no nikdy ma neprestane nadchýnať. Myslím, že aj vy to dobre poznáte, kľudne sa pochváľte špuntmi z vašej rodiny. Budem tomu rada.
A čo sa týka mojich stavov, na čo sú už poniektorí určite zvedaví, včera som mala po dlhej dobe jeden fakt silný. Zaspávala som zo slzami v očiach a v noci sa mi snívalo o havárii, ktorú som už spomínala. V sne som strašne plakala, až ma to dusilo a akoby som to prežívala znova. Ten strach, chaos a nešťastie. Zobudila som sa bez sĺz, no zadychčaná a aj napriek únave som nemohla zaspať. Následne sa rozpršalo a hromy a blesky ma uspali. (Búrky milujem.) Rozdiel medzi týmto stavom a inými, tými predchádzajúcimi, som už bola viac pripravená. Odkedy som prestala písať svoj príbeh, stavy zmizli, no predvčerom som sa k tomu vrátila a to potvrdzuje moju teóriu, že keď sa tak detailne zaoberám týmto príbehom psychicky ma to ubíja. Určite sa pýtate prečo neprestanem, no odpoveď je jednoduchá. Viem alebo presnejšie cítim, že to je to, čo ma drží v živote. Ten môj kľúč. Stavy sú akoby poplatok. Neviem, či to stojí za to, no aj keby nie, nehodlám sa podraďovať a obmedzovať, určite nie v písaní.
Novinky
03.05.2013 17:33:21
Kúsok šťastia, kúsok smútku.....
Komentáre