Včera večer som sedela pri svojom notebooku a rozmýšľala, čo asi napíšem na druhý deň. Históriu? Stav ciest? Premeškaný hokej? Alebo všetko dokopy? A teraz si za to pripadám ako hlupák.
Vedela som už predtým, čo sa stalo na tomto mieste, aké boli zlé podmienky a že väčšina ľudí neprežila. Vedela som ako boli zabití, že sa snažili ujsť a niekedy dokonca aj uspeli. No keď tam ste a stojíte pod nápisom ARBEIT MACHT FREI, teda práca oslobodzuje, je to niečo iné než čítanie počtu mŕtvych z wikipédie. Keď vojdete dnu s vedomím koľkí pred vami už nevyšli, vtedy je to oveľa osobnejšie. Na tomto mieste idú všetky žarty bokom. A to najsmutnejšie je, že tu nejde o prírodnú katastrofu, ale o ľudskú krutosť.
Vždy mi hovorili, že láska je najsilnejšia a tak ma to aj učili, no teraz som zmetená. Ak dokáže človek zabíjať s presvedčením, že je to správne, je to ešte človek? A na druhú stranu tu bolo vidieť aj tú lásku, no nanešťastie lásku, ktorá končila smrťou. Keď matky išli vedome do plynu, aby ich deti nezomreli samé, alebo nevedome, ktovie čo bolo lepšie.... A to ani nehovorím o tom ako už z celého toho zúfalstva ľudia páchali samovraždu, pretože nechceli cítiť nič. Ísť po miestach, kde krutosť naberá nový význam a kde nie je jasné, či je lepší život alebo smrť, to je niečo, čo naštrbí každého. Sú však takí, čo vedia zavrieť oči a úprimne, takého človeka ani nechcem stretnúť. Ak dokáže prejsť okolo tých fotiek so zranenými a mŕtvymi, s deťmi, ktoré nevedeli chodiť, lebo na tom boli tak zle, ten zatvára oči pred životom, pred všetkým. Nechápem ako to niekto dokáže, dúfam, že vy k nim nepatríte. Dorazili ma príbehy o tích, ktorí sa obetovali za životy iných. Viem o tom, že jeden muž ušiel a ako odradenie alebo výstrahu mali zabiť desať iných, náhodných z jeho bloku. A medzi nimi bol aj otec dvoch detí, manžel, no mal zomrieť. A jeden jeho "spolubývajúci" išiel na smrť namiesto neho. Tento muž sa odtiaľ dostal a mohol byť so svojimi dvoma dcérami len vďaka obete tohoto druhého. Bez tohto činu by deti prišli o otca a on by prežil, no uprednostnil život niekoho iného pred tým svojím. A to je len jeden z prípadov... Ďalej príbeh ženy, ktorá po zistení, že jej dieťatko je mŕtve, sama zvolila smrť pred životom. Boli to činy, ktoré mali úplne inú hĺbku než akú si dokážeme predstaviť my. A asi najhoršie je, že takáto vnútorná sila, snaha prežiť, súdržnosť alebo aj obeta, už dnes nie sú ani len spomienkou. Zabudlo sa na tieto činy, ostala len šedá škvrna v minulosti, ktorú nikto nechce moc skúmať. Sami sa bojíme, čo tu môžme nájsť, no nesnažíme sa poučiť z minulosti, snažíme sa zabudnúť. Nasadiť ružové okuliare a v každej vete vravieť o mieri. Chceme počúvať piesne o tom, ako je lepšie cítiť bolesť, než nič. Do istej mieri je to pravda, no práve teraz by sa o tom dalo dobre diskutovať. Pretože my vlastne nevieme, čo je to bolesť.
No kto sa na to dá? Na zmenu, na začiatok. Nikto, pretože v konečnom dôsledku ani ja nič nezmením. Budem žiť s tým vedomím a dúfať, že raz niečo zmením, no či to tak bude? Pravdepodobne nie. A ak aj, bude to len kvapka v mori. Ak by sme totiž naozaj chceli niečo zmeniť, museli by sme to chcieť všetci. A to sa, obávam sa, nikdy nestane.
Nechcem nikoho kritizovať, sama som rovnaká, ba dokonca trochu horšia. Pretože to viem, no ovplyvní ma to len minimálne. Som si toho vedomá, no veľa toho nezmením, pretože som sama moc pohodlná. A v tejto chvíli sa za to poriadne hanbím.
Osvienčim
16.05.2013 21:16:26
Komentáre
ideologie su svine