Týždeň si ani nevedel, že som,
ignoroval ma celou bytosťou.
Nechal si ma trápiť sa neistotou,
zhrýzať sa zvláštnou bolesťou.
Bola som prázdna
a dochádzala mi nádej.
Už som myslela, že je to v háji
a musím ísť ďalej.
A potom zase spravíš toto,
totálne mi oklameš zmysli.
Akoby celý môj dnešný deň
boli iba sny a nezmysli.
Lebo po tom, čo bolo predtým,
neviem, čo to znamená.
Je to vôbec možné?
Som riadne zmetená.
Veď už som to chcela vzdať,
s tým, že jediný, kto trpí som ja.
No možno, že nakoniec,
budeme týmto citom trpieť obaja.
Zdá sa, že všetko chce čas,
nesmiem sa náhliť
a kým ti dôjde, čo a ako,
čumením na teba si budem čas krátiť.
Pretože len jeden tvoj pohľad
ma vie odrovnať,
tak po tých dnešných dvadsiatich
sa proste nesmiem vzdať.
A ak sa mýlim
budem trpieť sama,
no možno nie
a ja sa dočkám ďalšieho krásneho rána.
Mišmaž v hlave :D
14.10.2013 18:54:05
...básnička....
Komentáre