Potom už Synru nikto nezastavil. Vkráčala rovno do sály, kde ju čakali rodičia. Uklonila sa kráľovi a zbežne sa poobzerala po miestnosti, ktorú poznala z minulosti. Miestnosť bola rozľahlá, vypĺňali ju obrazy jej predkov po stranách, veľké mozaikové vytráže a zdobene vyrezávané lavice, pre členov kráľovského dvora. A samozrejme sa tu nachádzal aj prekrásny trón, na ktorom boli vybrúsené rôzne symboli, no hlavne sa na ňom nachádzali mosadzné rastliny, ktoré vyzerali akoby obrástli celý trón aj spolu s kráľom. Ten vôbec nevyzeral byť nadšeným, že opäť môže vidieť svoju dcéru.
„Najprv sa vítaš s žobrákmi a až potom máš čas na svojho kráľa? Nezmenila si sa tak, ako sme všetci dúfali. Si stále rovnaká ako pred rokmi. Stále divoká a preto nepatríš na tento dvor. Modli sa, aby si sa pozdávala svojmu nastávajúcemu, princovi z Ľadových vrchov. Ak si ťa neodvezie, tvoji milovaní chudáci budú musieť ísť do boja a len Boh vie, čo bude s tebou. No viac nebudeš mojou dcérou.“ zahrmel kráľ mocným hlasom, ktorý sa rozľahol po celej miestnosti ako hrom nasledujúci po blesku.
Toto privítanie nebolo presne podľa Synriných očakávaní, no rozhodne proti tomu nemohla namietať. Po pravde, tušila, že otec ju neobjíme s úsmevom rozliatym po celej tvári. Nikdy ju nemali radi ako jej súrodencov. Možno to bolo preto, že sa narodila v deň ocovej jedinej porážky, no za to koniec koncov nemohla. Možno to bolo preto, že sa chovala ako jej matka kedysi, keď bola ešte princeznou z Asárie.
„Otec a mama, rada vás vidím po takom čase. Nezmenili ste sa, to je dobré vedieť dopredu.“ uštipačne poznamenala, vediac, že by ich aj tak nedokázala oklamať, keď na ňu hľadeli týmto pochybovačným pohľadom. Jeden bol lepší ako druhý. Jej otec na ňu pozeral z hora, zo svojho trónu s neľútostným pohľadom plným sklamania. Jej matka sa pozerala kamsi von oknom, myšlienkami bola dávno niekde inde a Synra dokonca pochybovala, že zaregistrovala jej prítomnosť. Jej sestra Uma na ňu pozerala s kamennou tvárou bez známky akéhokoľvek citu, presne ako ju to naučili. Chovala sa podľa nich ako správna dáma, no podľa Synry len ako ďalšia s kamenných sôch, ktoré zdobili záhradu namiesto kvetov. A konečne, Lorian, jej dokonalý brat na ňu pozeral s nepríjemným úškrnom na tvári, pri ktorom vám po chrbte prebehol mráz. Bol snáď jediným, kto sa tešil z toho, že sa nezmenila. No rozhodne nie preto, že by ju mal rád takú aká je. Skôr preto, že si tým definitívne potvrdil, že je jediným z rodiny, koho otec bude plne podporovať a komu predá svoju korunu bez boja. No Lorianovi až tak nezáležalo ani na tom. „Je to neľútostný bastard, ktorý by otca zabil, ak by mu hrozilo prísť o titul alebo korunu.“ tak to vždy vravela Synra, keď sa jej niekto spýtal na budúceho kráľa.
Vtedy sa kráľovná akoby prebrala z agónie vďaka Lorianovmu drgnutiu: „Som sklamaná, dcéra. Stále sa chováš nevhodne. Musím súhlasiť s kráľom.“ ozval sa jej bezcitný hlas.
„Aspoň viem, že počúva.“ pomyslela si Synra, no radšej si túto myšlienku ponechala pre seba. Bolo iróniou, že Asárska princezná stratila povestnú asársku hrdosť a odvahu. Podriaďovala sa názorom iných. To bolo však niečo ako verejné tajomstvo. Každý vedel že kráľovná Donarottu sa pomiatla. Akoby z jej tela vyprchal život, no nikto to nevyslovil nahlas ak si vážil svoj život. V miestnosti sa rozľahlo ticho, ktoré bolo prerušované len šepkaním tlmených rozhovorov kráľovského dvora. V úzadí v tieňoch sály sa skrývali zo tri slúžky, ktoré nenápadne všetko sledovali, aby mohli každému vyklebetiť, čo vedia.
„Ak dovolíš otec, rada by som sa vrátila do svojich starých komnát. Som po takej dlhej ceste trochu unavená a pred príchodom svojho nastávajúceho by som si rada zdriemla. Kráľ privolil a Synra na nič ďalšie nečakala.
„Lýria, teraz mi musíš všetko povedať, nič nesmieš zamlčať. Táto situácia sa mi vôbec nepáči.“ Synra sedela vo svojej izbe, spoločnosť jej robila jediná známa osoba, ktorej zároveň mohla dôverovať. Jej izba sa nachádzala v jednej z vrchných veží, preto aj mala prekrásny výhľad. Synra však nesedela na kresle pred oblokom, akoby sa patrilo, radšej sa isadila rovno na múr a hľadela pod seba. Výška pod ňou ju desila, no jej koníčkom bolo strach prekonávať. Lýria sa na to nemohla pozerať, preto otočená chrbtom k princeznej behala očami po škárach na múre druhej strany princezninej izby.
„V tom máte pravdu. Svet sa zmenil, kým ste boli preč. Váš otec vyhral vojnu s kmeňmi hneď dva roky po vašom odchode, no poslal veľa mužov, aby kmene zotročili. Niekoľko kmeňom sa pred rokom začalo búriť a kráľ odvtedy nerobí nič iné, len trýzni nás všetkých, ktorí máme strach, že nás začlení do vojny. Nebude dlho trvať a nastane posledný boj, no skôr než to, chce váš otec získať spojenectvo s kráľom ľadových vrchov vaším zapredaním. Potom váš otec, náš kráľ, spojí vojská a definitívne ukončí boje s kmeňmi. Kým však na dvore premýšľali ako vyhrať, našu zem zaskočila neúroda a po dedinách sa začalo vravieť, že prišiel čas zvrhnúť kráľa, no kráľ to zarazil ešte v zárodku a celý ľud bol prakticky zotročený. Teraz sme na tom horšie než tí hlúpi divosi. Modlíme sa za to, že váš otec naozaj boje vyhrá a nastanú lepšie časy.“ povzdychla si Lýria, v očiach slzy.
„Ale vravela si, že otec vyhrá len s pomocou silného spojenca.“ prudko sa zvrtla Synra a zliezla späť z okna do miestnosti.
„Správne, zachráni nás vaša svadba. Vďaka nej nebudeme trpieť.“ povedala Lýria s nádejou v hlase.
„Všetci na mňa spoliehajú?“ pristúpila Synra bližšie k Lýrii, sadla si a hlavu sklonila do jej lona.
Lýria jej jemne začala ískať vlasy: „Správne, princezná. Moji vnuci vďaka tomu nebudú musieť ísť do vojny.“ pousmiala sa Lýria, Synra sa zdvihla.
„Máš vnukov?“
„Áno, dvoch chlapcov. Ich otec zomrel vo vojne a matka, moja dcérenka sa od žiaľu nakoniec tiež pominula, teraz sú to jediné, čo mi zostalo. Bála som sa, že o nich prídem. Vďaka vám nie.“
„Odíď, Lýria. Už som priveľmi unavená a musím si pospať.“ rýchlo sa odvrátila skôr ako si slúžka stihla všimnúť jej slzy. No aj tak z hlasu vycítila, že princezná plače.
„Som vám veľmi vďačná za životy mojich vnukov, nikdy vám to nezabudnem aj keď ostatní ľudia ako ja si to ani neuvedomia.“ povedala ešte Lýria a odišla z miestnosti.
Synra už len unavene spadla medzi vankúše a viečka sa jej pod ťarchou sĺz zavreli sami.
Oheň, všade bol len oheň. Bol nado mnou, podo mnou, aj na mne. Mala som pocit, že dokonca aj vo mne. Obklopoval ma a nedovolil mi utiecť. Ja by som však nebežala. S úsmevom na tvári som sledovala ako sa pomaly rozširuje stále bližšie a bližšie ku mne. Sledovala som ako všetko zapadá presne podľa plánu. Koniec koncov sa zo mňa za ten čas stal napoly blázon. Následky toho, že poznáte budúcnosť sú, že stratíte prítomnosť. Tá vám totiž pretečie pomedzi prsty.
„Pomsta vás neminie, nech budete utekať akokoľvek rýchlo. Rozhodli ste sa sami a teraz sa už nikde neskryjete. Budete za to trpieť oveľa viac než ja v tejto chvíli.“ plamene ohňa sa prilepili na moje šaty a začali mi oblizovať telo. Nohy mi začali krvácať a ruky sčerneli a poroztvárali sa v obrovských ranách. Bolesť bola neznesiteľnejšia každou sekundou. Aj keď som si už myslela, že už to horšie byť nemôže, vždy som zistila, že to by som si mohla len priať. Už aj moje vlasy odchytili malinký plamienok a pomaly sa začali rozhárať. Každý milimeter svojej pokožky som si bytostne cítila, no už som nemohla nič spraviť. Táto bolesť bola silnejšia než čokoľvek, mala som chuť vyskočiť zo svojho tela a vedela som, že nepotrvá dlho a moja duša naozaj unikne. Posledné, čo som ešte stihla vykríknuť bolo: „ Nie šťastie, voľba.“
„Princezná, vstaňte. Bol to len sen, ste v bezpečí.“ až po týchto slovách princezná pomaly začala precitávať do reality. Prstami si začal prechádzať po koži, strašne sa rozplakala. Potom si rukami začala preskúmavať vlasy a napokon sa zase len vrátila k pokožke. Hľadala rany, no žiadne nemala, bolesť však cítila stále. Hľadala čierne škvrny a jazvy, no tie akoby neexistovali.
„Pomôž mi, pomôž.“ kričala stále. Až po hodnej chvíli sa Lýrii podarilo utíšiť ju.
„Bolo to skutočné, nebol to len hlúpy sen ako mi tu chceš nahovoriť. Zhorela som na uhol. Viem to, bolo to skutočné. Stále ma všetko bolí, ja to neznesiem, prisahám, že je to tak.“ stále opakovala, nechcela sa zastaviť. Lýria pri nej zostala ešte hodinu, kým ju dokázala upokojiť natoľko, že opäť zaspala. Nebyť toho, že Lýria začula princeznin krik alebo presnejšie vreskot, kto vie, čo by sa dialo ďalej. No hneď ako princezná otvorila oči, Lýria začala zvažovať, či ju radšej nemala nechať spať ďalej a ušetriť si tak celý tento cirkus. Radšej by dovolila, nech naďalej trpí. Jej reakcia na obyčajný, hlúpy sen Lýriu ešte dlho naháňal po nociach vo snoch a cez deň v spomienkach. Od tej noci sa Lýrii začalo snívavať o tom, že princezná skutočne začala horieť a príjemné sny to teda rozhodne neboli.
Komentáre